Cestovanie po Brazílii - ako nezmeškať prvý let

Autor: Peter Korenek | 11.10.2015 o 9:22 | Karma článku: 5,86 | Prečítané:  984x

Skrsla v nás myšlienka, že treba vidieť svet. Kam sa vyberieme? Chcelo by to temperament, krásu a tiež teplo. Našou jasnou voľbou sa stala Brazília. Dostať sa tam je neľahké. Cieľová destinácia - Rio de Janeiro. Takto to začalo.

Ako sa tam dostať?Ako inak, priamy spoj Bratislava - Brazília neexistuje, nie sme predsa v utópií. Podarilo sa nám zohnať letenky z Viedne do Rio de Janeira s prestupom v Lisabone. Ale my veľkí cestovatelia nezostaneme predsa len na jednom mieste, poletíme ešte párkrát.

Po objednaní leteniek sme začali vybavovať ubytká. Keďže krajinu ani jazyk portugalčinu nepoznáme, nechceli sme ísť naslepo a objednali sme si dokopy päť hotelov. S balením sa na dovolenku sme si veľké starosti nerobili, človek toho veľa nepotrebuje, veď ideme len na 15 dní. Veľa ľudom sa zdalo 15 dní málo na takú cestu, ale viac voľna v práci nebolo. Brazília je krajinou na opačnej pologuli a ešte k tomu za veľkou mlákou. Je plná pralesov a exotiky. Vzhľadom na charakter krajiny a tunajších zvykov sme mali pred cestou ešte jednu úlohu - zaočkovať sa. Sú odporúčané a viac-menej povinné. Medzi povinné patrí žltá zimnica, tá sa však vyskytuje iba v niektorých častiach Brazílie, ale nie tam, kam ideme my (aspoň tak to doktor exotickej medicíny tvrdil ). Vzhľadom na nižšiu životnú úroveň v krajine, nám odporučil očkovania proti hepatitíde A,B a brušnému týfusu. Očkovania dali zabrať organizmu, ale aspoň sme pripravení. Je čas pomaly vyraziť. Cestujeme dvaja - ja s mojou priateľkou Dominikou. Tá išla ešte pred naším výletom pozrieť sestru do Viedne s tým, že sa uvidíme až na letisku Schwechat.

Píše sa 16. september. Deň, keď sa splní náš sen - dovolenka v Brazílii. Keďže letíme až o ôsmej večer, veselo si idem do práce :) V práci zostávam do pol druhej, však ešte treba prichystať občerstvenie a dobaliť veci na cestu. Keďže v správach od včera píšu, že Rakúsko od včera opätovne zavádza hraničné kontroly na hraniciach so Slovenskom (majú kontrolovať iba vybrané vozidlá, hlavne nákladné), chcem si ponechať časovú rezervu na ceste do Viedne. Normálne trvá cesta autobusom na letisko 45 minút, nech teraz bude trvať hodinu a pol, stále to s rezervou stíham. Autobus mi odchádza z pod mostu SNP o 16:05, ja s rezervou prichádzam 15:55, kupujem si lístok a čakám. Čakám. Autobus stále neprichádza, povedzme si otvorene, mešká pravidelne desať až pätnásť minút. Dnes to však je nakoniec 30 minút. Kým všetci nastúpili, je 16:40. Hovorím si pohoda, mám rezervu. Vchádzame na diaľnicu, odchádzame z Bratislavy. V okolí odpočívadla Jarovce už vidno dlhé kolóny kamiónov. Vravím si :”No do kelu...!”.

Autobusár sa šikovne radí do kolóny a už nám nič iné ako čakať nezostáva. Zapínam Google Maps, ktorý ukazuje, že po hranice nám cesta má trvať hodinu a 30 minút a to sú prosím pekne vzdialené 2,5 kilometra. No skúsim počkať, uvidíme čo to dá - je 16:55. Čakáme už asi 50 minút, bolo 17:45 a doteraz sme sa pohli asi o 200 metrov. Google maps hovorí - po hranice hodinu a 20 minút. Termín pre odovzdanie našej batožiny je o 18:55. Ja to nestíham, nestíham prísť na našu vysnívanú dovolenku. Čo teraz? Volám Dominike a pýtam sa jej ako je na tom ona? Vraví, že o 17:30 jej ide autobus na letisko, ona stíha. Ja som stále v kolóne, ktorá sa nehýbe. Autobusár vychádza von z autobusu pokecať s ostatnými vodičmi. Keď sa vracia, idem za ním. Pýtam sa ho na názor, či to do 19:00 stíhame na Schwechat. On so smutným pohľadom krúti hlavou - niet šance. Reálne tam prídeme za dve až tri hodiny. Rátam, 17:50 plus 2 až 3 hodiny = zmeškaný let, koniec našej dovolenky. Toto je kritická situácia, je potrebné niečo spraviť. Zavolať taxi? Veď sa sem nedostane. Zavolať priatelkinu sestru autom k hraniciam? Tiež to nestíha. Neďaleko je Kitsee, pozerám, či odtiaľ nejde vlak - nie. Čo teraz?

Idem za autobusárom, či si môžem zobrať kufor. Ide sa bežať. Snáď ma niekto pri hraniciach vezme do auta a zavezie na letisko. Bežím po diaľnici s plným batohom na chrbte a kufrom na kolieskach, ktorý ťahám za sebou. Mám síce dobrú kondičku, zvyknem behávať 5 - 10 kilometrov v kuse, ale nie s batožinou. Po približne kilometri prestávam vládať. Beh sa mení na rýchlu chôdzu. Ľudia navôkol sa na mňa pozerajú ako na prízrak. Veď ním aj som. Kto môže povedať, že behal s kuframi po strede diaľnice :) Stretávam pánov v dodávke, ktorí na mňa kričia :"Však sme Ťa obiehali na pumpe autom a ty nás teraz obiehaš pešo!". Žartíky … no musím ísť ďalej. Pomaly sa blížia hranice. Po mojej pravici stojí rakúske policajné auto s blikajúcim červeno-modrým svetlom. Prosím, nech ma len nezastaví. Policajt, ako iní, hľadí na mňa ako na zjavenie, ale zostáva sedieť v aute. Ešte že … Už vidím hranicu, nemôžem asi prekročiť diaľničný hraničný prechod pešky, lebo si už fakt budú myslieť, že som utečenec. Je čas sa ohliadnuť, ktoré auto zastaviť a šoféra osloviť. Kto mi najskôr pomôže? Slovák? Rakúšan? Čech? Nemecky celkom aj viem, ale ťažko to budem vysvetľovať, aj keď Rakúšania bývajú vraj celkom ochotní. Českú povahu až tak nepoznám, vyskúšam Slováka. Pozerám na ŠPZ, prvá, čo vidím - BL, no skúsim teda. Idem popri aute a zamávam na šoféra. Ten ma zjavne nevidí, posúva sa o meter vpred. Skúsim ešte raz a už si ma všíma. Vyzerá byť neistý, ale otvára okno. Vravím mu, že som  v krízovej situácii, že mi letí lietadlo a bežal som od autobusu, ktorý je v kolóne, až sem. On sa ma pýta, či nie som imigrant. Vravím, že som čistokrvný Slovák. Pýta sa, či mám v poriadku doklady, ja pritakávam a vravím, že zaplatím, čo si povie, len nech ma zoberie. On len mávne rukou, že netreba a otvára kufor, nech s naložím batožinu. Nasadám do auta a som v tú chvíľu asi najšťastnejší na svete. Dobrí ľudia sa ešte nájdu. Na hranici nám aj všetkým autám kontrolujú doklady a batožinový priestor, aj keď média avizovali, že budú kontrolovať iba vybrané nákladné autá. Po chvílke už letíme na letisko. Je 18:35 a prichádzame na letisko Schwechat. Stíham !!!. Poďakujem ešte raz milému človeku, čo ma zviezol a za chvíľku sa stretám s Dominikou.

Ešte pred cestou sme si spravili web check-in na našu cestu do Lisabonu. Potrebujeme ešte odbaviť batožinu. Prichádzame k check-inu spojenému s baggage-dropom. Zisťujeme, že cez web check-in nám neboli pridelené miesta na sedenie. Slečna na check-ine nám berie batožinu a upokojuje nás, že kolegyňa v odletovej bráne nám ich pridelí. Kolegyni ukazujeme palubný lístok, tá nám hovorí, že si musíme počkať. Po cca 10 minútach, keď už pomaly všetci vošli do lietadla, si nás pracovníčka volá. Vraj sa stala chyba a predalo sa viac economy lístkov. Z tohto dôvodu nebudeme sedieť pri sebe, avšak lepšia správa je, že jeden z nás bude sedieť bez ďalších príplatkov v biznis triede. Nasadáme do lietadla a je to tu, začína sa naše dobrodružstvo.

Keďže sme unavení, celý let sme v polospánku. Po približne troch hodinách a 30 minútach pristávame na letisku v Lisabone. Keďže sme v Lisabone prvýkrát, zisťujeme si, ako tu funguje MHD. Od letiska až do centra premáva červená linka metra. Kiež by aj Bratislava mala metro … Lístky sa tu kupujú na prepoužiteľnú kartu - pekné od nich, aj turisti takto šetria životné prostredie. Za 20 minút sme v centre. Náš hotel DAH sa nachádza asi 500 metrov od stanice metra prechádzkou popri krásnej fontáne. Nachádzame ho poľahky, veď je pekne vysvietený. Bývame na šiestom poschodí s krásnym výhľadom. Škoda, že je už tma :( Mesto ako na dlani. Izba pekná, postele veľké. Za nami je náročný deň, dobrú noc.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?