Siedmy div prírody

Autor: Peter Korenek | 26.12.2015 o 22:47 | Karma článku: 7,58 | Prečítané:  2288x

Patria medzi nových sedem divov prírody. Sú priam nekonečne veľké a pri ich hukote nepočujete vlastného slova. Reč je o vodopádoch Iguazú. 

Iguazú sú najväčším vodopádovým systémom na svete. Ak by sme spočítali šírku jednotlivých vodopádov, vyšlo by nám približne 2,7 kilometra.  Sú také veľké, že sa nezmestili ani do jedného štátu, ani do jedného národného parku. Rozprestierajú sa na povodí rieky Iguazú v Južnej Amerike a rozdeľujú štáty Brazília a Argentína. Na území každého z týchto štátov vznikol národný park. V Argentíne ich volajú Cataratas del Iguazú a v Brazíliii Iguacú. 

Pomenovanie Iguazu pochádza z jazyku národa Guarani - "I-Guazú", čo v preklade znamená "Veľká voda". Práve indiánska legenda národa Guarani hovorí aj o tom, ako tieto bájne vodopády vznikli. Pred mnohými rokmi ešte pred objavením ameriky uctieval tunajší národ Guarani svojich bohoch. Bohovi M'Boi každoročne obetovali mladú pannu hodením do rieky Iguazú. Jedného dňa sa pri rieke prechádzala krásna Naipu, snúbenica bojovníka Taruba. Keď ju M'Boi zbadal, pochopil, že je to najkrajšia žena, akú pred tým videl. Požiadal indiánov, aby sa stala ďalšou obeťou ona. Mladý párik s tým však nebol nadšený. Dohodli sa, že utečú. Pokúsili sa utiecť preplávaním pomocou kanoe cez rieku. M'Boi ich však zbadal, snažili sa zachrániť, čo ho ešte viac nahnevalo. Svojou mocou spôsobil, že zem sa roztrhla a tým vznikol vodopád. Zároveň premenil Naipu na kameň a Tarubove prsty sa zmenili na korene, ktoré zakorenili na druhej strane rieky - stal sa palmovým stromom. Snúbenci zostali naveky rozdelení obrovským vodopádom. Hovorí sa, že ich zvykne spojiť dúha, ktorá siaha od palmy na brazílskej strane vodopádov ku skale Naipi na argentínskej strane. 

Ak sa ich rozhodnete navštíviť, rezervujte si minimálne dva dni. Nikdy neviete, kedy začne pršať a bola by veľká škoda nevidieť obe strany. Na našich potulkách po Brazílii sme si na ne vyhradili približne dva a pol dna. Prvý deň sa na nás s priateľkou asi M'Boi tiež nahneval a zoslal na nás dážď - šesť centimetrov vody za 24 hodín. Boli sme však na neho pripravení a mali sme so sebou nepremokavé bundy a plášte. 

Prvý deň sme sa vydali hľadať Naipinu palmu na brazílskej strane vodopádov. Cestu sme začali skoro ráno, hotel sme mali asi kilometer od vstupu do parku.

Rezkým krokom sme sa vydali popri práve prebiehajúcom maratóne v ústrety vodopádom. Keby nepršalo, možno by sme aj zvíťazili, ale treba im uznať, boli naozaj rýchli.

Od vstupnej brány nás zobral autobus až k prvej zastávke s prekrásnym výhľadom na prvé vodopády.

Brazílska strana má výhodu nádherných panoramatických výhľadov. Nevedeli sme, ktorý vodopád odfotiť ako prvý.

Cestou sme sa zoznámili s tunajšími zvieratkami, pred ktorými varujú všetky tabule v národnom parku - nosáľmi po portugalsky quati. Na prvý pohľad vyzerajú ako malé medvedíky s dlhým chvostom a veľkým nosom. Sú dosť nebojácne a radi chodia blízko k ľuďom, aby im ukradli nejakú potravu. Zdržujú sa v skupinkách. Keď jeden z nich získa potravu, ostatné sa s ním veľmi radi pobijú s výrazným piskotom. Spomínané tabule varujú pred kŕmením, pretože vedia aj uhryznúť a uškrabnúť, keď sa jedná o ich potravu. Sprevádzali nás skoro celú cestu.

Zo začiatku nám počasie ako tak prialo, bolo oblačno a len trochu mrholilo. 

Chodníky nás viedli pozdĺž rieky Iguazú až k najväčšiemu vodopádu diablovmu hrdlu, kde sa počasie už dokonale vyzúrilo. Všetko, čo nebolo prikryté plášťom sa dalo žmýkať.

Fotilo sa dosť obtiažne, nedali sme sa však odradiť a mohutné vodopády nás takpovediac rozdrvili svojou silou a mohutnosťou. 

Popri Diablovom hrdle sa ťahá veľká vyhliadková plošina aj s vyhliadkovou vežou. 

Takto sme si ich mohli okúsiť zhora aj zdola. Brazílska strana je kratšia ako argentínska, ale bez problémov sa prehliadkou jej vodopádov dá stráviť pekný pol deň.

Keďže sme prileteli do Iguazú neskoro v noci, nemali sme už dosť síl na veľké výlety, preskúmali sme aspoň tajomstvá nášho hotela a jeho gastronomické kúzla. 

Na druhý deň sme využili služby hotela, ktorý organizoval výlet na argentínsku stranu parku. Išlo nás dohromady asi 10 minivanom so súkromným vodičom. Ten nás bezpečne previedol cez brazílsko-argentínske hranice. Dôležité je pamätať na to, že je potrebné sa zastaviť vždy na oboch hraniciach kvôli kontrole. Touto trasou totiž chodí aj MHD, ktorá spája oba parky a je určená viac menej pre domácich, ktorí nemajú povinnosť kontroly. Preto aj MHD nezvykne vždy zastaviť na hraniciach v oboch smeroch. Pokiaľ by ste mali iba pečiatku v pase o vstupe do Argentíny a nemali pečiatku o vstupe späť do Brazílie, pri odlete z Brazílie by ste mohli mať problém s imigračným oddelením.

Do parku sme sa dostali asi o 10 a mali sme čas do 6 poobede. Počasie nám prialo, bol krásny slnečný deň. Od vodiča sme dostali aj krátku inštruktáž, aby sme sa vedeli orientovať. Park je rozdelený na niekoľko okruhov rozlíšených farbami.

Zelený okruh je skôr botanický a vedie pomedzi tropický les od vstupu až po centrálnu stanicu. Odtiaľto je možné sa vydať zvyšnými tromi okruhmi.

Modrý okruh Vás prevedie lesmi parku od centrálnej stanice, popri vodopádoch Salto Alvar Nunez a Salto Lanusse, popri ostrove Isla San Martin a ponúkne pohľad na vodopády, po ktorých vrchole Vás povodí oranžový okruh.

Modrý okruh ponúka možnosť zísť až dole k rieke, nasadnúť na čln a preplaviť sa na ostrov San Martin. Ďalšou možnosťou je odskúšať si, aký silný a studený je vodopád Salto San Martin jazdou pod ním. My sme sa na to neodvážili, keď sme videli na tých, čo to vyskúšali, že žiadna nitka nezostala suchá.

Modrý okruh nám ponúkol pohľad na vodopády zdola, zhora sme ich videli vďaka oranžovému okruhu. Pri každom vodopáde bola vyhliadková plošina, takže ak ste sa pretlačili pomedzi turistov, bol priestor aj na fotky.

Osobne sa mi však páčil viac pohľad zdola, pretože vidno tú silu a nekonečnosť vodopádov, zatiaľ čo z hora vidno iba ich výšku.

Za top okruh môžeme považovať červený okruh. Opäť sa stretávame s Diablovým hrdlom, ku ktorému nás z centrálnej stanice doviezol vláčik. Najväčší počet ľudí chodí hneď ráno, preto sú aj najväčšie rady. My sme čakali asi 45 minút, kým sme sa dostali na rad. Keď sme sa vracali naspäť, už nečakal skoro nik. Cesta vlakom trvala asi 20 minút a ponúkla výhľad na mohutnú rieku Iguazú a tiež krásnu prírodu.

Najviac sa nám páčili veľké farebné motýle a poletujúce vtáky.Od konečnej stanice vedie krížom cez rieku systém drevených chodníkov. Vedie cez niekoľko menších ostrovčekov, na ktorých Vás prekvapia netradičné vtáky.

Keď sa dostanete k top miestu parku, čakajte veľmi veľa ľudí. Stojí to však za to. Masy vody padajúce 80 metrov dokážu spraviť naozaj veľký hukot, treba mať dobré hlasivky. Celé hrdlo má tvar písmena U, voda je teda všade okolo Vás. Odísť z tohto miesta sa nám zdalo byť nemožné, voda nás tam akoby držala. Čas nás však tlačil.

Kým sme sa vrátili do hotela, bol už večer a čakal nás posledný pol deň oddychu pred náročnou cestou domov na Slovensko. Neboli by sme to však my, keby sme nevyužili aj posledné hodiny na návštevu nejakej zaujímavosti a tou bol vtáčí park v Iguazú. Park sa rozlieha na ploche približne 16 hektárov dažďového pralesa. Žije tu viac ako 1000 vtákov z viac ako 150 druhov.

Farebnosťou tú nájdete všetky farby dúhy a prekvapia tiež motýle. Niektoré vtáky sú držané v malých klietkach a môžete na ne pozerať iba spoza mreží. Niektoré sú však v obrovských klietkach a môžete sa medzi nimi poprechádzať a ak budete mať šťastie, tak aj pohladkať.

Návštevou parku sa skončilo naše putovanie po Brazílii. Čakal nás ešte let do Rio de Janeira, Lisabonu a Viedne. Dostať sa do Brazílie je časovo náročné, ale tie zážitky, ktoré táto krajina svojou krásou ponúka určite stoja za to. Však sme videli mimo iného aj jeden z nových divov sveta a jeden z divov prírody.

Do cestovania priatelia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?